Mala som vždy pocit, že keď idem nakupovať, že ja som TÁ dôležitá, čo robí biznis obchodu, tá z ktorej nákupu je predavač zaplatený, tá ktorá robí obchodu /podniku, baru .../ tržby...
Asi som rozmaznaná z Rakúska, kde bývam a kde sa dá nakupovať s pocitom, že prídeš do obchodu, kde Ťa predavačky pozdravia, spýtajú sa Ťa čo si praješ, ak máš nejakú špeciálnu požiadavku, vedia tovar objednať, poprípade poradiť, kde by som tovar mohla kúpiť...
V Bratislave? Na skapanie...
Šla som si s bratom v sobotu zashopovať /braško potreboval mikinu a ja novú bundu/ a tak sme navštívili AUPARK. Takže toť moje zážitky /hotový adrenalínový šport pre mňa.../.
V obchode so značkovými „texaskami“ mali vystavených len zopár výpredajových čísiel pre „mrožov“ /od čísla 42 vyššie/ všetky okvetinkované a potrhané. Na moju otázku, že či nemajú aj normálne texasky bez kvietkov a nepotrhané /potrhané mám doma/ a v čísle 36 mi odpovedala predavačka, že tovar bude až v septembri /moja a čo tam chceš robiť celý ten mesiac? Lekvár kosiť?/.
V obchode so značkovým športovým oblečením, sme v podstate ani predavača nenašli... teda pobehovali tam akísi mladíci v tričkách „značkového obchodu“ ale pobehovali akosi rýchlo, človek zakričal: „Prosím Vás?“ ale mladík bol už dávno fuč, takže sme nakúpili len to čo naozaj pasovalo a ostatné čo sa nám páčilo a chceli sme vyskúšať v inom čísle sme voľajako nezvládli, nakoľko nám nikto nebol ochotný pomôcť /obchod bol prázdny/.
V obchode s elektronikou, klasika človek tu musí hľadať predavačov ponevierajúcich sa medzi regálmi... heeee???
V obchode s fotopríslušenstvom, predavač práve obedoval, jeho ochota odpovedať na akékoľvek otázky bola „gleich null“...
Navečer som šla do baru... do dosť drahého baru...Dala som si mojito... čašníčka mi ho priniesla po pol hodine /bar bol prázdny/. Chcela som zaplatiť tisíckou, čašníčka mi vydala 800 Skk /mojito stálo 175,00 Skk/ o zvyšok sa ani neunúvala. Zareagovala až na moje vyzvanie, že by som videla rada aj zvyšok. Povedala, že nemá drobné, a že si musí ísť rozmeniť /čo prosím? Účtuješ a nemáš vydať?/. A tak som čakala... po 10 minútach čakania došla opäť čašníčka a buchla mi na stôl dvacku /moja nevieš rátať alebo ako?/. Naozaj na môj veľký údiv mi zvyšných 5 korún nedoniesla...
Nie som trochárka, čo nenecháva žiadne „trinkgelty“ ale toto ma dopálilo /to akože za také služby?/. Napísala som do podniku, že čo sú to za móresy a na moje počudovanie som dostala aj odpoveď. Ale akú? Takú, že trikgelty je nechávať normálne /no to my je jasné, ale za neposkytnuté služby predsa nebudem nechávať trikgelty/ aj na Západe /no to viem aj sama môj zlatý, ja na „západe“ totiž žijem.../. Ešte napísal, že čašníci majú minimálnu mzdu / no to je mi ľúto, ale trinkelty sa dávajú aj za milý úsmev a rýchlu a kvalitnú obsluhu, to viem, lebo som dva roky čašníčila/. Okrem toho časník si nesmie svojvoľne nechať peniaze, trinkelt dostáva od zákazníka so sumou, ktorú zákazník určí alebo nechá s účtom a povie ĎAKUJEM /milá čašníčka určite Ti nebudem ďakovať za to, že si mi doniesla mojito za pol hodinu/!!! A to vedia aj čašníci na „západe“....
S pozdravom Váš občasný spotrebiteľ....