Vlakom do Viedne, vlakom z Viedne. Spočiatku som, ja neznalá, chodila na stanicu do Petržalky. V podstate som sa rozmaznala. Pekná čistá stanica /možno aj preto, že tu bol colný priestor?/, v podstate bezpečná, žiadni bezdomovci, opilci a iné indivídua, ktoré nájdete napríklad na Hlavnej stanici. Chodila som tam rada, ale cesta mi tam trvala 40 minút a tak som musela vymyslieť kratšiu a „úspornejšiu“ alternatívu. Tá sa mi naskytla v podobe Hlavnej stanice, už nie tak útulnej. A časom som sa dopracovala J aj k železničnej stanici v Devínskej Novej Vsi. Táto stanica je Vám dosť pánubohu za chrbtom, ale v podstate sa tam človek z Dúbravky dostane jedným spojom. Je fakt, že čaká potom ešte ďalších 20 minút na stanici, lebo ďalším busom by už vláčku ibaže tak kýval... A tak som začala chodiť do Devínskej...
Na moje veľké prekvapenie sem chodilo dosť ľudí. Ibaže stanica mala taký malý kozmetický problém...Bezdomovcov... Tí tu celú zimu v čakárni bývali /v zimných mesiacoch až 8 – 10 bezdomovcov/, takže v čakárni bol hrozný zápach. Až tak, že cestujúci radšej čakali v zime vonku, pršalo na nich, ale vždy lepšie ako ocikaná čakáreň v Devínskej... lenže nikto sa nesťažoval, ľudia len po tichu nadávali. Až dokým som sa nenaštvala.
Bolo mi totiž dosť divné, že platím prachy za to, že na stanici bývajú bezdomovci a ja musím stáť vonku v zime. Tá zima to by ešte prešlo ale keď na mňa začalo snežiť a pršať povedala som si dosť. Napísala som sťažnosť a poslala ju riaditeľovi Železníc Slovenskej republiky. Najprv sa nič nedialo. A potom som vystúpila jedného pekného dňa na stanici zhlboka sa nadýchla a vošla do čakárne aby som cez ňu čo najskôr prešla. Na moje veľké prekvapenie na stanici nebolo žiadneho bezdomovca, stanica bola vystriekaná Savom a voňala po kvietkoch J. Hneď som vedela, že sa „niečo stalo“ ... a naozaj. Na mobile ma čakala smska z riaditeľstva železníc, že sa ma pokúšali zastihnúť a že mám zaslať svoju mailovú adresu. Zaslala som. Došiel mi list zo stanoviskom.
Bola som rada, že sa aspoň niečo zmenilo. Bezdomovci sa neukázali, občas sa objaví na stanici polícia a ja „šafneri“ začali byť akýsi prívetivejší.
Je zaujímavé, že ako náhle sme prekročili hranice sa služby zmenili na nepoznanie. Slovenský „šafneri“ Vás ledva pozdravili ani to obligátne: kontrola cestovných lístkov nepovedali. Rakúski „šafneri“ sa pozdravia požiadajú Vás o cestovný lístok a aj poďakujú.
Pozitívum vidím len v tom, že prestali chodiť tie hnusné „ukrajinské vlaky“, ktoré premávali do nášho vstupu do Schengenu.
Vlak sa pre mňa stal súčasťou každodenného života ako pre ďalšie tisícky iných ľudí.